Život naruby

3. října 2010 v 20:26 | Vypatlaná ovca |  Tmavoskalská poézia
Prapodivná poviedka, napísaná v piatok neskoro v noci, keď už malé deti spia a príšery sa prebúdzajú... ( a tiež sa prebúdza moja obrazotvornosť a chabá fantázia ).

Zakryla som si ústa dlaňami a dychom som sa snažila zohriať si prsty. Začínala mi byť zima, rukávy čiernej bundy som si stiahla ešte viac na ruky. Sedela som tu už dlho, opretá o budovu starej továrne, až padal súmrak. Ušla som z decáku a bola som nahnevaná na svet - na seba. Boli sme šťastná rodina, svojich rodičov som mala veľmi rada. Nevedela som si predstaviť život bez nich. Mala som aj veľa kamarátov, bola som ku všetkým milá, kamarátska a ľudia ma mali radi. Mala som dokonalý život. Ale potom prišiel obrovský úder. Moli rodičia sa zabili pri autonehode a mňa dali do detského domova. Dlho som plakávala až do rána a prestala som sa baviť so všetkými. Stratila som rodinu a postupne a všetkých kamarátov. Môj život sa úplne otočil, otriasol od základov a hlavne, ja som sa zmenila. Bola som iná - zatrpknutá a odpudivá. A bola som veľmi, veľmi smutná. Nevedela som, čo bude potom, čo bude so mnou a v domove ma odsudzovali. Bolo tam jedno dievča, tiež jej zomreli rodičia. Vravievala, že sa mám cez to preniesť, plačom už aj tak nič nezmením. Ale ona bola iná ako ja. Mala život na háku, bolo jej jedno že z nej nič nebude. Postupne som nevedela zniesť už nikoho, ani vychovávateľov. Bolo mi stále horšie. Tak som dnes tu, dnes som ušla, keď všetci išli na obed a ja som si akože išla umyť ruky. Záchody sú hneď vedľa východu a keď tam nikto nebol rýchlo som sa vyparila. Bežala som, dlho som bežala, čo najďalej až na kraj mesta, k starým priemyselným továrňam. Tu ma určite nebudú hľadať, sem chodia iba feťáci. Od zimy sa mi začalo triasť celé telo. Bola neskorá jeseň, šero. Chytila som do skrehnutých roztrasených prstov nôž, ktorý som medzitým ukradla. Obzerala som si jeho čepeľ, matný kov sa jemne leskol. Pomaly som prešla prstom po ostrí a opäť som sa roztriasla. Držala som rúčku a priložila som si ju medzi prsty, potlačila a spomedzi ukazováka a prostredníka sa mi vyvalila krv. Nebolela to, iba štípalo. Sledovala som krv, ktorá rýchlo vytekala z rany. Potom som si ostrie pomaly priložila k zápästiu. Zatvorila som oči, so zatvorenými očami sa vraj ľahšie zomiera. A pritlačila som na rúčku celou silou...
 


Komentáře

1 Malé Chlupaté Stvoření z Alfa Centauri | Web | 5. října 2010 v 23:03 | Reagovat

Jauvej. Depresivní, pfuj. Ale zvláštně napsané. A pro mě je taky´velmi zvláštní číst něco ve slovenštině!
Děkuji, moc hezky jsem si početlo, i když je to na mě moc smutné a nešťastné.

2 Natalie Simonon | Web | 28. prosince 2010 v 22:15 | Reagovat

klišé ale pekne napísané. rozhodne to so mnou trhlo! píšeš dobre *uštedruje úctivé potlapkanie po hlave*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.