Uväznená v kúzelnom svete

4. ledna 2011 v 22:07 | Vypatlaná Ovca |  Tmavoskalská poézia
Príbeh na tému "Fantastický svet", ktorý nedosiahol žiadne umiestnenie a napriek tomu to tu bude visieť, aby ste to mohli posúdiť podľa seba. Poznámka autora: ( alebo inak vlnitej ovečky ) Keď som to písala, zdalo sa mi to dobré. No a teraz? Iba ďalšia spatlanina ktorú som vyprodukovala v priebehu niekoľkých minút-hodín.
Takže, tu je to.

     Nahnevane som otvorila dvere svojej izby. Prehrabla som si rukou vlasy, bola som na sestru naozaj nahnevaná. Opäť sme sa pohádali, ako vždy, keď sme boli samé doma. V náhlom záchvate zlosti som si nevšimla, že som nebola vo svojej izbe. Teda, bola som v nej, ale bola iná. Krajšia? Dokonalejšia? Taká, akú som si vždy priala a akú som ju nikdy nemohla mať.
     Na mojom starom drevenom stole boli sušienky, vo vzduchu sa vznášala vôňa horúcej čokolády a malín. Tam, kde som mala skriňu stál obrovský žiarivý strom. Počkať, strom v mojej izbe? Otočila som sa, no dvere tam už neboli. Všade rástla mäkká tráva a ja som odrazu mala bosé nohy. Moja posteľ bola vysoká, svetlohnedá, na boku boli železné ornamenty. Presne s takého istého materiálu ako stolík, akurát že moja posteľ nikdy nebola vysoká a svetlohnedá. Bola stará, ošúchaná a úzka. Ale táto nie. Zrazu som mala silný pocit, že si na ňu musím sadnúť. Bola to najmäkšia perina, akú som kedy videla. Načiahla som sa po sušienky a z jednej som si odhryzla. Naplnilo ma teplo a príchuť malín ma zaliala aj zvnútra. Rozhliadla som sa po okolí. Tam, kde bývalo moje okno bola veľká lúka. Rástli tam všetky kvety, ktoré sme v záhrade nemali - záhony ruží, fialky, klinčeky, obrovské kríky všakovakých tvarov a všetky voňali po sušienkach. Aké absurdné.

     Ani neviem, ako som sa dostala na tú lúku, iba som tam zrazu stála a v tráve behali sivé mačky a biele potkany, moje najobľúbenejšie zvieratá. Obloha bola jemne modrá, celá akoby dýchala, prevaľovali sa po nej oblaky, ktoré som vždy s obľubou pozorovala zo svojho okna - pripomínali mi ľudí. Aké zvláštne, že som vôbec nemyslela na nenávisť k sestre a na svoj hnev. Na všetko som rýchlo zabudla a moje podvedomie ma hnalo ďalej. Poskakovala som po lúke ako malá, pomedzi vysoké stromy, popri plytkých potokoch, ponad malé drevené mosty. Vyzeralo to všetko známo, poznala som to. A predsa som tam nikdy nebola.
    Divé čierne psy splašene pobehovali so mnou a vôbec neboli agresívne, ako tie, ktoré sa potulovali po meste. Obloha nadobudla fialovú a potom zelenú farbu, slnko sa sfarbilo na oranžovo. Začalo pršať, ale ja som vôbec nebola mokrá. Krajina sa menila a na stromoch rástli jahody. Najskôr chutili sladko, potom kyslo a nakoniec sa zmenili na žlté melóny. Pod jedným z tých stromov, pod košatým olivovníkom, bola lavička. Sadla som si na ňu a zase som spokojne prežúvala sušienky, po nohách mi behali teraz modré potkany.
     Tráva tu bola vyššia a v diaľke sa rozprestieralo jazero s mólom, kde som si sadla a máčala nohy. Voda bola studená - presne taká, akú som ju chcela mať. Zvláštne, všetko je také, ako to chcem ja. Nastal súmrak, čas sa mi zlieval a zdalo sa mi, akoby som tam bola iba pár minút. Vo vzduchu, tam kde zapadalo slnko, som uvidela drobné zlaté zrniečka. Spočiatku som si myslela, že sú to muchy, alebo peľové zrnká. Boli však iné. Skúmala som ich a cítila som ich, všade okolo seba, cítila som ich v nose, keď som vdychovala vzduch. Čiastočky vzduchu, ktoré normálne moje oči nemohli nikdy zazrieť. Boli to čiastočky priestoru. Zlaté a mihotavé vytvárali akoby prúd, ktorý ma ťahal k sebe. Chcela som to skúsiť, byť ich súčasťou, stratiť sa vo víre večnosti. Navždy ostať tou mikroskopickou časťou sveta. Zrazu boli všade okolo mňa.
     Obloha úplne stmavla a začula som spev, nejakú známu melódiu. Všetko sa ligotalo, cítila som ich medzi prstami a uvedomila som si, že to ony spievajú. Častice. Hoci bolo zima a nohy som mala stále vo vode, vo svojom vnútri som cítila teplo. Podvedome som si stiahla rukávy trička a snažila som sa zohriať si dlane. No moje ruky svietili, žiarili zlatým svetlom. Tak isto aj moje vlasy a bolo mi stále teplejšie.
     Opäť sa objavili divé psy a začali zavýjať. Postupne som mala zlaté už celé ruky a prsty na nohách. Dlane sa mi začali strácať, teplo mi zalievalo hrudník. Mizli mi chodidlá, kolená, stehná a trup. Až som sa úplne stratila, vyparila som sa, no predsa som bola tam. Psy vyli na mesiac a ja som cítila to teplo. Bola som súčasťou toho tepla. A nakoniec som celá zmizla. V prachu, vo fantastickom svete, v nekonečnej večnosti, s pocitom tepla a šťastia.
 


Komentáře

1 sl.F | Web | 8. ledna 2011 v 19:56 | Reagovat

To byl výlet do dálek nebo-li takzvaný TRIP vyvolaný jedovatými houbami jinak zvanými "veselé houbičky" :D k tomu se tak náramě hodí tvé nové pozadí ;)
Ale ne dělám si srandu spíš jsi byla jako Alenka co se propadla do Kraje divů ...mimochodem po těch sušenkách si nevyrostla?
Je to tak krásně popsané..uplně cítím jak krásně tam muselo být ;) a taky mám teď náramnou chuť na maliny

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.