Zbesilosť - 2.časť

7. února 2011 v 7:01 | Vypatlaná Ovca |  Tmavoskalská poézia
Ďalšie pokračovanie Zbesilosti je práve tu. Opäť vás prosím, povedzte mi váš prvý pocit po prečítaní, názor na postavy, čo sa vám páči, alebo naopak nepáči. Tak a...

2. časť

Nikomu som o tom nepovedala. Ani doma, ani svojej najlepšej kamarátke, Alici. Nebála som sa, iba som mala zvláštny potupný pocit. Dni sa vliekli a mne to stále nedávalo pokoj. S Akimom som chodila na prechádzky inde. Nikto si to nevšimol, nikto na nič také ani len nepomyslel. Naše mesto bolo až príliš malé na niečo takéto.

Jeseň rýchlo postupovala. Prešlo už desať dní od mojej prvej prechádzky k potoku. Naplno som sa venovala škole, častejšie som chodila von s Alicou, aby som na to nemusela myslieť. Rodičia žiadnu zmenu mojej povahy nepostrehli, ani nikto zo známych. No ja áno. Bola som načisto zdrvená a predsa silnejšia, odolnejšia. Cítila som sa ako vojak, po prehratej vojne, ktorý však prežil. V noci sa mi snívalo o vodopádoch, z ktorých padá množstvo vriec s telami ľudí. Všetci z nich boli muži, mali hnedé vlasy a džínsovú bundu. Ráno, tridsiateho októbra som sa zobudila celá spotená a vystrašená, a bola som rada že to bol iba sen. No ten mŕtvy muž, bohužiaľ, nebol sen.

Do školy som sa vliekla trochu pomalšie ako obyčajne. Niečo viselo vo vzduchu, cítila som to. Bolo zamračené a po oblohe lietali vrany. Plne som sa však sústredila na to, že dnes musím zvládnuť test z matematiky a prezentáciu z angličtiny.
Alica si niečo všimla. Cez prestávku, keď sme boli samé v triede sa ma spýtala, prečo som smutná. Nepovedala som jej nič. Vyhovorila som sa na zlé počasie a veľa učenia. Jej som to predsa nemohla povedať, o tom čiernom vreci. Nesmela som to nikomu povedať, aj tak by mi nikto neuveril.
No podvečer, prvého novembra som bola opäť venčiť Akima. Iba som bezmyšlienkovite išla von, trápilo ma svedomie. Nič som neurobila. Opakovala som si. Ja som ho nezabila. V hlave mi však stále prebleskovali obrazy mŕtvol z hororových filmov.
Ani som si neuvedomila ako sa som dostala na to miesto. Zrazu som tam bola, Akim bol opäť podráždený. Tentoraz som tam však nebola sama. Bola tam akási mladá pani s kočíkom, prechádzala sa, usmievala a vyzerala šťastná. Ona s tým určite nemá nič spoločné. Ani o tom nevie. Išla som trochu ďalej a chvíľu som počkala, kým odtiaľ odíde. A potom som sa znovu išla pozrieť k potoku. Bol súmrak, viditeľnosť nebola najlepšia a navyše bola hmla. Vrece tam stále bolo, mŕtvy muž postupne nabral sivastý odtieň. Ako zomrel? Kto ho zabil - a hlavne, prečo?
Nechcela som to vedieť. Nechcela som pátrať. Chcela som iba zabudnúť, vypariť sa z tohto miesta, odísť navždy preč a žiť si svoj život. Niekde ďaleko, kde sa v potoku nepovaľujú mŕtvoly.
Na druhej strane vody rástli stromy, boli tmavé a bez listov. Akim neštekal, iba ticho sedel pri mojich nohách. Nepáčilo sa mu to, ale bol pri mne, chránil ma.

Pár dní prešlo pokojne. No štvrtého novembra sa niečo stalo - niekto sa vlámal do nášho domu. Nezmizlo nič podstatné, iba jeden z našich notebookov, starý mobil, pár eur a stránka z môjho denníka. Jediná stránka, ktorú som od dvadsiateho októbra napísala: "Dnes som našla mŕtvolu." Piateho novembra som nešla do školy, išli sme na políciu. Policajtom som povedala, že mi zmizol denník. Klamala som a začínala som mať strach. Oni si mysleli že to bol nejaký puberťák, niekto zo školy, veď nezmizlo nič podstatné. Pre nich. Pre mňa však zmizol jediný hmatateľný dôkaz, teda až na tú mŕtvolu v potoku.
Až doma som si spomenula na niečo, čomu som predtým nepridávala veľkú váhu. Prvého novembra som na druhej strane potoka, medzi stromami, v hmle, videla akúsi tmavú postavu. Nepridávala som tomu význam, myslela som si totiž, že mám len príliš bujnú fantáziu a že kvôli hmle vidím všeličo. No potom som to vedela - bol to vrah, alebo jeho komplic. Bol kontrolovať svoju obeť.
Prečo by niekto len tak pohodil mŕtvolu do potoka? Rozmýšľala som nad tým celé dni, odkedy som tam bola prvý raz. Mala som pre to jedno vysvetlenie. Neďaleko od mesta tečie rieka, ktorá sa rozdvojuje - na náš potok a na menšiu rieku. Ľudia tam hádžu nepotrebný odpad a ten následne odpláva ďalej malou riekou, pretože tam je silnejší prúd. Tentoraz však vrah nemal šťastie. Voda odniesla toho muža do mestského potoka a on sa zachytil o breh. Okolo potoka a lesa sa vždy potulovalo veľa ľudí, preto asi nemal šancu odstrániť vrece. Chodili tam hubári, matky z deťmi, zamilované páry na prechádzkach a niektorí, tak ako ja - venčiť svojich psov. 
 


Komentáře

1 sayu | 7. února 2011 v 12:20 | Reagovat

První pocit: Wau, vypadá to dobře!
Postavy: hlavní postava mi přijde poměrně inteligentní a celkem sympatická; zbylé postavy jsou trochu "ploché", ale to ani nevadí, vždyť nejde o ně...
Hodně se mi líbí tvé vykreslování atmosféry a ten nápad (téma samo o sobě) - hodně dobré!

2 sl.F | Web | 7. února 2011 v 20:22 | Reagovat

Ještě, ještě, ještě!!! Mi to nestačí :D já chcu číst dál!! Je to dokonalé!

3 Alex | Web | 8. února 2011 v 19:18 | Reagovat

Ak to takto bude pokračovať ďalej, mám vážnu konkurenciu :)) Skvelé ;)

4 Malé Chlupaté Stvoření z Alfa Centauri | Web | 10. února 2011 v 17:14 | Reagovat

Jsem napnuté jako tanga jamajské tanečnice před orgiemi.
Neskutečně dobře udržuješ kvalitní atmosféru a můj první pocit je že to má nádech tajemna a napínava. To je dobré hlavně proto, že se vždycky těším na další část a nezapomenu onu předchozí! Moc dobře si pamatuji zápis v deníku! :) Komplic nebo vrah? A nebo někdo jiný... hmmm, jsem zvědav kam až zajde tvá bujná, ovčí fantazie.

5 Essi | Web | 12. února 2011 v 13:45 | Reagovat

Obdivuju na hlavní hrdince to, že se jí daří racionálně uvažovat a přitom není nudný bezcitný analytik.
Na celé povídce je úchvatné napětí, dokonale vykreslená atmosféra a tajemno. Jdu na další díl!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.