Zimná romanca

20. února 2011 v 20:35 | Vypatlaná Ovečka |  Zápisky
Hola! Drahí moji a viete že ste mi chýbali?
Tak som sa včera po týždni neustáleho lyžovania (?) a smiechu vrátila domov celá dolámaná ale plná humoru a dobrých spomienok.
Minulú sobotu, t. j. dvanásteho februára nadišiel čas utrpenia, očakávaní a predzvestí všetkého zlého (čo sa na počudovanie nesplnilo, ale viete si predsa predstaviť moje obavy). Deň "D" bol zvláštny, napätý. Každých päť minút nám zvonil mobil - ktorou trasou pôjdeme, kedy prídeme, kde sme, čo robíme, ako sa máme a pod. Po dlhej-nedlhej ceste sme konečne dorazili do "úžasného" penziónu, ktorý ani zďaleka nebol taký, aký podľa internetu mal byť (to je novinka, čo?). My sme našťastie dostali jednu z lepších izieb, ale potom sa vyfarbil domáci pán, ktorý bol hnusný-prehnusný a preto v penzióne museli platiť prísne pravidlá, ktoré sme my však vôbec nedodržiavali. Pani domáca bola ešte "milšia" ako domáci pán. A kde sme to vlastne boli? V rodisku Juraja Jánošíka - v Terchovej. (Na Terchovej samo o sebe nie je extra vidno že sa tam narodil niekto ako Jánošík, až na tú sochu nad dedinou.) Začalo sa vybaľovanie a lepšie spoznávanie samých seba. Bolo nás až nad dvadsať, takmer celá rodina z jednej strany. (K opisu jednotlivých osôb prejdem neskôr, okej?)
V nedeľu sme sa odvážili vyjsť na svah a to do Vrátnej doliny, najskôr sme poobzerali všetky kopce a nakoniec sme ja a Ali skončili na detskej-škôlkarskej dráhe - malom, milom svahu akurát pre nás, s vlečíkom a slabým stúpaním. Cez deň sme sa stihli stustiť tak trinásť jázd, kupodivo ma to celkom chytilo...
... a nasledujúci pondelok sme sa opäť spúšťali o stošesť. Vyhliadli sme si pár "kamošov", pár "debilov" a pár "pekných kúskov" (ehm. ehm.). Ali mi prvý deň povedala, že už nemá rada Justina Biebera, čomu som sa ja veľmi veľmi potešila a hneď s ňou bola zábava. Moja mama skonštatovala, že si rozumieme aj v mlčaní, čo je podľa mňa veľmi vyhovujúci vzťah. Tak to má predsa byť, nie? Porozumenie bez slov je podľa môjho názoru to najlepšie čo môže byť.  S Ali sme obdivovali Poliaka a ďalšieho Poliaka (ktorý iba tak mimochodom býval s nami na penzióne) sme nazvali Harry Poser, aj napriek tomu že podľa mňa vyzeral milo. (Oh inak, Harry nás v pondelok prichytil ako sa váľame po papučiach a bolo to dosť trápne.) Snažili sme sa odfotiť čo najviac potencionálnych priaznivcov a zabaviť sa na svahu. S., ktorá s nami lyžovala na malom kopčeku sa presunula na veľký. S. mala svojský smiech a výzor, bola také zlaté indivíduum v dobrom slova zmysle. V pondelok sme večer mali v penzióne "zoznamovací" večer a hrali sme šípky, kde som skončila predsposledná, k biliardu som sa radšej ani nepribližovala.
Utorok bol (pre mňa) dobrý. Nešli sme sa lyžovať, ale dali sme sa vyviesť lanovkou až na Chleb (najvyšší vrch) a spravili si menšiu túru. Cestou naspäť sme sa s Ali vybláznili v kabínke (nie tej na WC) a nafotili veľa fotiek. Snažili sme sa aj "nenápadne" odfotiť Poliaka, čo sa nám aj celkom podarilo. V utorok sme tiež boli na bowlingu (opäť som prehrala), takže nás už neboleli len nohy ale aj ruky. Niektorým išlo o čo najväčšiu rýchlosť, mne išlo o zhodenie koliek.
V stredu sme si s Ali poležali na svahu s keksíkom (z čoho sa potom stal každodenný rituál), usmievali sme sa na Poliaka a snažili sa ešte trochu lyžovať. Aby som vám to objasnila, situácia vo Vrátnej bola asi takáto - vôbec nesnežilo. Nezasnežovali. Dookola nebol nikde sneh. Svahy boli zľadovatelé, čo ku koncu trochu povolilo. Dráha vleku bola dostúpaná. Bolo zamračené. Takže takto nám bolo a povedali sme si že keď si tí namyslení snowboarďáci môžu ležať v strede svahu tak určite nikomu nebudú vadiť dve baby (teda jedna. + ovca). V stredu sme už boli celkom skapatí, to nám však nebránilo v tom, aby sme si večer zahrali šípky, kde som v prvom kole skončila prvá (!). Hrali sme MD, blondína a ja. MD mi pripadá sympatický, dosť sa podobá na Serj Tankiana a veľa sa smeje. Počúva metal a preto som ho "zaradila" do skupiny obľúbencov. Blondína je celkom milá, občas mi lezie na nervy, no rozumiem si s ňou.
Vo štvrtok nasledovalo ležanie na svahu s keksíkom, ďalšia partička bowlingu (kde som v druhom kole skončila prvá. Umm, nie som s tým trochu otravná?). Čas večierky sa pomaly predlžoval, takže vo štvrtok to už bolo pol dvanástej.
No a v piatok bol posledný deň. Lyžovali sme sa asi iba hodinu, všetci boli uťahaní a tak trochu smutní. (Už to končí, juchú! Ehm, nie.) Bola posledná večera (nie tá od Da Vinciho) a zratávanie výdavkov. Išli sme späť veľmi skoro, no ja som sa celú noc prehadzovala.
Sobota = odchod, pričom sme sa ešte s MD a jeho rodinou zastavili u mojej starkej a spravili si menšiu okľuku. A keď sme prišli domov bola strašná zima tak som dostala nádchu.
Zabudla som na varenie punču, piatkový keksík, podivné známosti, poslednú prechádzku, opis množstva ľudí, ale aj tak to nemá konca takže...
Už len asi spomeniem M., ktorá mi pripadala ako trinásťročná, S. piateľ J., ktorý bol zvláštny a Uz., drahá sesternica, ktorá to všetko mala pod palcom.
Dobrú noc, dúfam že vás nebolí hlava s toľkého množstva informácií.
A čítajte Zbesilosť - už budúci týždeň to vyvrcholí!

Olá amigos! Ovca.

(PS: fotky možno pridám neskôr, momentálne nie som vo fotkovom stave.)
 


Komentáře

1 TlusŤjoch | Web | 20. února 2011 v 21:46 | Reagovat

Fotky by se šikly ...

2 Malé Chlupaté Stvoření z Alfa Centauri | Web | 23. února 2011 v 19:35 | Reagovat

Tedy... to mě naprosto vyčerpalo :-D takových zážitků nemám ani z výletů na Orion, a že ty jsou požehnaně bizarní!
Hlavně, že sis to moc užila :) Já bych si stejně jako Tlusťjoch užilo fotky! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.